Dátum pridania: 14.1.2019
Niektoré stavby sú výborné, iné otrasné. Ale, môžeme vôbec o nejakej budove tvrdiť, že je otrasná? A prečo je tá-ktorá stavba výborná? Kto má právo hodnotiť a podľa akých kritérií by sa mali kritizovať stavby?
Na úvod je potrebné zdôrazniť, že uvádzať kritiku neznamená iba haniť a zmieňovať iba slabé stránky. Preto slovo "kritika" možno nahradiť de facto synonymom "posudzovanie". Tak ako umelecký kritik môže konštatovať vysokú kvalitu divadelného predstavenia, aj kritika v stavebníctve a architektúre môže končiť uznaním kvalitnej stavby.
Prijať kritiku nebýva ľahké. Uviesť verejnú kritiku je ešte ťažšie. A podložiť kritiku objektívnymi argumentmi – to je niečo, na čo nie sme na Slovensku stále zvyknutí. Nedávno som narazil na tri rôzne kritické články [1], [2], [3], pri ktorých som si uvedomil, že v kritikách prevláda subjektívny a úzky pohľad. V prvých dvoch článkoch sú obsahové nedostatky, z ktorých konkretizujem tieto:
a) autor prvého článku neuvádza meno architekta budovy Okresného súdu v Skalici; konštatuje, že architekt sa k autorstvu nepriznáva – kritika nie je adresná
b) autorka postavila článok na mixe príkladov tzv. zlej architektúry; ide v podstate o opak článku typu: 20 najkrajších stavieb sveta – kritika nie je konštruktívna,
c) tretí článok bol napísaný pred takmer 7 rokmi a dnes sa môžeme zamyslieť, kam sme sa za tú dobu posunuli (a či vôbec).
Vychádzajúc z mojej publikačnej činnosti (viac ako 70 zverejnených odborných recenzií alebo polemike na tému kvalita vo výstavbe) si musím spätne priznať, že niektoré moje verejné kritiky som mohol uviesť lepšie. A to tak, aby nekončili bodkou za textom, ale boli snáď podkladom pre všeobecné zlepšovanie architektúry a stavebníctva budúcich období.
Na mieste je otázka, ako vlastne uvádzať kritiku už postavených stavebných diel. Druhou stranou mince je uvádzanie verejnej kritiky ešte nepostavených budov, teda polemika nad výkresmi, vizualizáciami, investičnými zámermi, plánovanými rekonštrukciami a podobne. Nepoznám univerzálny recept, avšak pokúsim sa naznačiť prístup, ktorý sa mi javí najvhodnejší.
Kritika ako taká by mala viesť k zvyšovaniu kvality. Na druhej strane, pre kvalitné stavby musí existovať spoločenská objednávka. Tu súhlasím s Petrom Gerom, že nároky na kvalitu stavieb sú dnes na Slovensku nízke [4] a dodávam, že verejný investor o kvalitu v podstate nestojí. Česť výnimkám.
Ktoré stavby vôbec možno kritizovať?
Rodinný dom, kostol, bytový dom, nákupné centrum, ...? Každá stavba verejného významu môže a má byť podrobená objektívnej a konštruktívnej kritike. Každá súkromná stavba, ktorá je na predaj, má byť podrobená stavebno-technickému auditu (inšpekcia nehnuteľnosti). Memento bratislavského Apollo Business Centra 1 by mohlo byť dostačujúce.
Ukazuje sa, že štát (stavebné úrady, pamiatkari, komory, zákonodarca, ...) nie je schopný garantovať 100% bezpečnosť a primeranú kvalitu. Keďže chodím denne stavby kontrolovať, vidím ako sa mnohí architekti, developeri a zhotovitelia nemiestne preceňujú. Oida ūden eidōs – na to by nemal zabúdať nikto, kto to myslí so stavebníctvom a architektúrou aspoň trochu seriózne a chcel by o sebe tvrdiť, že je renomovaný.
Štátnym a verejným zákazkám v pozemnom staviteľstve (výber zhotoviteľa podľa najnižšej ceny, výber projektu bez súťaže) je zbytočné venovať viac ako dve vety. Tie zákazky iba dokumentujú rozklad stavebného sektora v celej nahote.
KRITIKA EXISTUJÚCICH STAVIEB
Pri technických auditoch už postavených stavieb sa mi osvedčil systém posudzovať (kritizovať) stavby z hľadiska 7 faktorov. Snažím sa tým o komplexné zhodnotenie, elimináciu videnia „vlastného ja“ a podloženie argumentov faktmi. Paradoxne, hneď prvý faktor je výnimka.
Faktorom č. 1 je, a vždy zostane, subjektívnosť.
A to z hľadiska vnímania širšieho kontextu (napr. Danubiana Meulensteen Art Museum v Čunove), pohľadovej krásy (napr. Radničné námestie v Bardejove), tzv. nadčasovosti (napr. v čase vzniku zatracovaná Eiffelova veža), ekonomiky a marketingu (napr. developer si myslí, že práve jeho počin bude úspešný) a ľudskej hlúposti a naivity (napr. Babylonská veža).
Aj keď by sa mohlo zdať, že faktor č. 1 je z hľadiska uvádzania kritiky problematický, je to naopak. Je to totiž výborná platforma a priestor na polemiku, brainstorming, konštruktívnu kritiku a tvorbu nápadov, aby sme veci robili lepšie. Keď by som si sadol pred pár rokmi tvárou v tvár s Rafaelom Viñolym, nenechal by som na ňom nitku suchú za jeho Walkie-Talkie. Rovnako by som „naložil“ Normanovi Fosterovi a Kenovi Shuttelworthovi za ich Uhorku. Možno by som pod váhou protiargumentov svoj názor korigoval a možno by som sa iba utvrdil, že marketingová sláva týchto ľudí iba prevyšuje ich osobnosť.
Subjektívnosť je teda možnosť, aby kritik preukázal, že je fundovaný kritiku uvádzať, má odborný názor a aby podnietil oponenta (autora diela) ako aj ostatnú odbornú verejnosť uvažovať nad nedostatkami. Vylúčia sa týmto kritici špekulanti a amatéri. Ani poetovi by sa asi nepáčilo, keby jeho básnickú zbierku recenzoval stavebný inžinier.
Faktor č. 2 je urbanizmus a zasadenie stavby do okolia
Na posúdenie stavby v tomto kontexte už jestvujú merateľné alebo aspoň objektívne kritéria (napr. odstupové vzdialenosti, výšková regulácia a pod.). Môžeme kritizovať výhľad, hustotu, dopravnú nepriepustnosť v okolí, senzorické aspekty (hladina hluku, zápachu, exhalátov a pod.), schopnosť spracovať greenfieldy/brownfieldy, argumenty trvalo udržateľného rozvoja a – samozrejme – génius loci.
Faktor č. 3 je kvalita projektu
Tu sa osobitne chcem pristaviť na tom, že mnohí kritici síce kritizujú, ale konkrétne mená neuvádzajú. Zo strachu? Pred čím? Ako je možné, že autor budovy Okresného súdu v Skalici sa podľa [1] k autorstvu nepriznáva? Veď pod tou budovou musí byť niekto konkrétny podpísaný! Keby sa zrútila, tak vari nikto nebude niesť zodpovednosť?!
Je ťažko uveriteľné, ale je to tak, že dnes sa navrhujú dispozičné riešenia za desiatky tisíc eur, za ktoré by som pred 20-timi rokmi nedostal ani zápočet. Konfrontovanie myšlienok jedného z mojich učiteľov, žiaľ už nebohého, profesora Hykša so súčasnou praxou je extrémne bolestné. Norma STN 73 4301 je zrelá na komplexné prepracovanie. Jej autori v čase ostatnej novely nemohli tušiť ako nechutne sa bude v r. 2018 ohýbať jej výklad pri navrhovaní a jej dodržiavanie pri kolaudovaní. A netýka sa to iba vágnych termínov, ktoré sú v norme uvádzané v podmieňovacom spôsobe (nie obligatórne).
Keď sú stavby verejne oceňované, všetci autori sú nastúpení a s hrdosťou si preberajú ceny. Keď je uvádzaná kritika, mená projektanta ani stavbyvedúceho sa nezmieňujú... Som názoru, že pri kritike by sa mal exaktne menovať zodpovedný projektant a tento by mal mať, samozrejme, primeraný priestor na obhajobu. Avšak osobne, nie ústami hovorcu developera, čo je neduh, ktorý sa dnes šíri ako mor.
Faktor č. 4 je inteligentnosť riešení
Toto je široká oblasť, do ktorej môže kritik zahrnúť názor na rôzne technické aspekty. Je to výborný priestor na posúdenie, či projektant so zhotoviteľom majú svoju prácu radi. Ako vyriešili kritické prvky, napríklad technickú seizmicitu, energetickú náročnosť ohrevu vody v bazéne na streche, evakuačné vzorce, či prosté zvládnutie typológie (zmestí sa vôbec tá posteľ do izby ako je naznačená?).
V rezidenčnom segmente nie je kvalita bývania podmienená faktorom luxusu. Byt má byť priestor, v ktorom sa konkrétna osoba dobre cíti – dvere do záchodu sa dajú otvoriť, balkón má primeranú hĺbku, v lete nedochádza k prehrievaniu, hlavný uzáver vody je prístupný, atď.
Mám za sebou stovky kontrol bytov v novostavbách a v mnohých prípadoch som musel uviesť, že projektant veľa nepremýšľal. Argumenty, že projektanti sú developermi tlačení do úsporných riešení, absolútne odmietam. Viete si predstaviť, že prídete za umelcom, aby vám namaľoval obraz a poviete mu, aby použil najviac tri farby, pretože štyri by už boli drahé? Slušný maliar by sa s vami rozlúčil. Koľko slušných projektantov teda na Slovensku máme a koľko projektantov chodí pred developermi v predklone?
Faktor č. 5 sú použité materiály
Cez použité materiály sa dá stavba zaradiť do príslušnej ekonomickej triedy. Tzv. low-end až luxus. Všetci vieme, že laminátová podlaha nikdy nemôže konkurovať carrarskému mramoru. Vzduchotechnické potrubie môže aj nemusí byť akusticky izolované, atď. Použité materiály, ich jedinečnosť či obyčajnosť, majú vplyv na cenu stavby a určujú cieľovú skupinu záujemcov o ňu. Na druhej strane je smutné čítať si marketingové výkriky o nadštandardných materiáloch, ktoré uvádzajú v inzerátoch realitní makléri, keď človek znalý veci vie, že sa jedná o druhotriedny, prípadne obyčajný tovar. Kritika a posúdenie stavby by preto nemalo obchádzať materiálovo-finančné parametre. Pretože peniaze bývajú pre mnohých ľudí až na prvom mieste.
Faktor č. 6 je kvalita remeselného spracovania
Slovensko trpí chronickým nedostatkom kvalifikovaných a zručných remeselníkov. No stále vznikajú stavby, ktoré sú z hľadiska remeselného spracovania postavené veľmi dobre. Sú dodržané technologické postupy, stavebno-technickí dozory si robia dobre svoju prácu. Zaiste je aj veľa nekvality. Pri posudzovaní (kritike) by sa preto mala venovať adekvátna pozornosť aj kvalite remeselných prác. Vyslovene zlý návrh sa dá vylepšiť vysokou kvalitou realizácie a naopak, zaujímavý projekt sa dá pokaziť odfláknutou prácou. Spomeňme si na kauzu Gehryho titánového obloženia Guggenheimovho múzea v Bilbau.
Faktor č. 7 sú detaily, ktoré môžu rozhodnúť
Poštová schránka je v budove A, parkovacie státie v budove B a samotný byt je v budove C. Prechod suchou nohou nie je možný. Alebo svetlá výška na terase je 2,1 metra. Alebo nádherná sklenená mozaika, avšak náročná na údržbu (náklady budúcich období pri správe), neprispôsobiví spoluobčania v susedstve, klzká dlažba v hotelovom wellness alebo kondenzácia vodnej pary v plynomeri. Pre niekoho problém, pre iného banalita. Každá stavba má svoje „tajomstvá“ a drobnosti zvyknú rozhodovať. Preto, keď stavbu podrobujem kritike, mal by som o nej vedieť čo najviac detailov.
Ako dokončené stavby NEKRITIZOVAŤ
Na príklade aktuálnej podoby fasády Hotela Danube v Bratislave je možné demonštrovať ako nevhodne sa ku kritike pristupuje.
1) Vzhľad fasády obhajuje a navonok komunikuje developer. Ale autorom fasády je predsa projektant. Je v tom strach, neschopnosť projektanta alebo zle nastavená zmluva s developerom?
2) Kritizuje sa iba výraz fasády. Ale budova nie je iba fasáda. A fasáda nie je iba o estetickom výraze.
3) Kritizuje sa ex post. Na základe čoho sa vydalo stavebné povolenie? Už nie je potrebné predkladať pohľadové výkresy s popisom?
4) Neboli vykonávané adekvátne priebežné kontroly, ktoré mohli zamedziť súčasnej podobe. Prečo a koho je to zodpovednosť?
5) Na základe čoho si niekto dovoľuje tvrdiť, že súčasná fasáda je „nevyhovujúca“? A čo by na to povedal Friedensreich Hundertwasser? Bol by aj on rozhorčený?
6) Čo je z hľadiska výrazu stavby pre verejnosť neprijateľné a čo je už akceptovateľné? Argumentujeme na platforme fuzzy logiky alebo exaktnosti?
Fasáda predmetného hotela rukolapne dokladuje, že nevieme kritizovať stavby. A to preto, lebo nám nefungujú kontrolné mechanizmy v procesnom prístupe (návrh – obhajoba – povolenie – výstavba – kolaudácia – ocenenie). Znamenite ale funguje príslovie po vojne je každý generál.
Osobitnou témou je posudzovanie / kritika súkromných interiérov, ktoré sú stotožniteľné s konkrétnymi osobami. Tu je prax ešte horšia a často hraničí s bulvárom. Sú architekti, ktorí sa radi mediálneho lynču zúčastnia. Túto problematiku popisujem v inom mojom článku.
KRITIKA EŠTE NEPOSTAVENÝCH BUDOV
Sú spoločenské otázky, o ktorých by mala rozhodnúť diskusia (potrebujeme plaváreň, základnú školu, planetárium?). Ale sú aj objektívne aspekty, ktoré by mali byť predmetom verejnej obhajoby, ktorá na primeranej úrovni toho času absentuje (aká plaváreň, aká škola, aké planetárium?). Vráťme sa do doby Dušana Jurkoviča, keď zanietene obhajoval zámer jeho budov v Luhačoviciach alebo Jana Kaplického o škode (celosvetového významu) nerealizovaného Blobu. A porovnajme si toto zanietenie napr. s nedávno zverejneným návrhom rekonštrukcie kaštieľa v Rusovciach...
Ak máme problém s vyhlasovaním súťaží, potom nevidím zásadnú prekážku označiť v zákone niektoré verejné stavby za stavby osobitného verejného významu s povinnosťou obhajoby ich návrhu napríklad pred kolegami z komory (SKA alebo SKSI). Úspešná obhajoba by bola nutnou podmienkou pre vydanie stavebného povolenia. Alebo nevyhlasujme súťaže, nezaťažujme komory a pokračujme s nosením bonboniér (v kvapalnom i papierovom skupenstve) úradníkom.
Záver
Všímam si, že kritici často namietajú jeden konkrétny aspekt stavebného diela. Napríklad im vadí expresívna farebnosť. Nemyslím si, že je to správne. Stavbu treba posudzovať komplexne. Ani svojho životného partnera nebudete zatracovať kvôli jednej horšej vlastnosti, ale – ak žijete v slušnej spoločnosti – môžete spolu pracovať na jej eliminácií.
Ideálny prístup ku kritike neexistuje. Je iba na hodnotiteľovi ako dobre má rozvinuté kritické myslenie, a či má záujem o zvyšovanie kvality stavieb alebo je jeho motivácia iná. A to najdôležitejšie na koniec: pre nezávislého kritika by nemalo byť nič krajšie ako uviesť pozitívnu kritiku, defacto obdivnú pochvalu.
Ing. Jozef Ilčík
Vyštudoval Stavebnú fakultu STU v Bratislave, v r. 2006 zaviedol do slovenskej praxe službu preverovania technického stavu bytov a domov pred ich kúpou (inšpekcia nehnuteľností). V období 2010 – 2013 bol prvým verejným odborným recenzentom stavieb na Slovensku (Rande s realitou, TREND; Odborným okom, ASB). Je zakladateľom a odborným garantom spoločnosti Perfect Home, s. r. o.
Literatúra
[1] https://www.asb.sk/aktualne/nazory/verejne-stavby-pri-ktorych-by-architekt-zaplakal
[2] https://www.asb.sk/blog/archwars-pridajte-sa-na-stranu-sily
[3] https://www.asb.sk/aktualne/nazory/o-supach-v-architekture
[4] Vašuta, T.: Žijeme zlaté realitné časy. Pretavia sa do krajších miest?, TREND 2018/24, s. 48-49, ISSN 1335-0684
[5] Ilčík, J.: Ship house – akože loď?, https://www.kvalitnydozor.sk/rande-s-realitou?id=11
>> Novší článok: pripravujeme
<< Starší článok: Metro